Životný štýl

Ž I V O T N Ý . Š T Ý L Nielen Iby Je Angolčan, študoval v Londýne, býva v Opatovej, má rád Basquiota, volá sa Isaac Carlos a maľuje... Prečo si sa rozhodol prísť na Slovensko? Prišiel som sem študovať. Vtedy bolo Československo veľmi dobré v strojárstve. Čo ťa tu najviac prekvapilo? Úplne iný spôsob života, sneh a veľmi studená voda (u nás máme len jeden kohútik na vodu) Prečo si odišiel do Londýna? Odišiel som tam študovať. Študoval som na dvoch školách naraz. Aranžérstvo interiérov a umenie. Čím ťa zaujal Londýn? To, že je tam pomiešaná kultúra. Prečo si začal maľovať? Ani neviem. Otec je tiež maliar..., a keď som prišiel na Slovensko bol to spôsob, akým som komunikoval. Keď domaľuješ, si s výsledkom spokojný? Ja som človek, ktorý nie je nikdy spokojný, stále chcem viac a viac. Kde najradšej tráviš svoj voľný čas? Hocikde, len aby tam bol kľud. Predávaš svoje obrazy? V Anglicku som ich predával, ale tu veľmi nie. Ťažko sa so svojimi obrazmi lúčim. Čo robíš, keď nemaľuješ? Dávam do poriadku dom a zaoberám sa africkou kultúrou, tu o tom ľudia málo vedia. jazz (26. 2. 2000)

Ž I V O T N Ý Š T Ý L YMCA... Rozhovor s Tomášom Kriškom, predsedom YMCA na Slovensku a lučenským baptistickým kazateľom. Pochádzate z Bratislavy, pôsobíte v Lučenci. Stojíte v čele dvoch zaujímavých spoločenstiev... Zavialo ma do Lučenca a pôsobím tu ako kazateľ baptistickej cirkvi už dvanásty rok. Záujem o život ľudí, o spôsob využívania času najmä mladých, ma priviedol do YMCA, ktorej momentálne na Slovensku „velím". YMCA v Lučenci bola od počiatku silnou organizáciou. Áno. Máme zdokumentované, že tu vznikla miestna organizácia začiatkom dvadsiatych rokov a v jej radoch pôsobili významné osobnosti. Istý čas bol napríklad tajomníkom lučenskej YMCA aj básnik Andrej Plávka. V Lučenci stojí jedna zo štyroch budov, ktoré darovala americká YMCA svojej slovenskej súputníčke. Ako dlho sa v tejto oblasti angažujete? S YMCA som začal intenzívnejšie spolupracovať v roku 1994, od roku 1996 sa nevyhýbam ani riadicim funkciám, čo mi vynieslo zvolenie za predsedu slovenskej YMCA. Je evidentné, že poslanie, ktoré YMCA má, nebolo možné napĺňať v plnom rozsahu. Podľa môjho názoru je YMCA mostom medzi cirkvou a spoločnosťou. Jej zmysel chápem v tom, že tu môže dochádzať k určitej výmene názorov, postojov, pohľadov... Dnes sa však menej venujeme práve tejto oblasti a sily musíme sústreďovať, žiaľ, na prízemné materiálne záujmy, pretože spor o vlastnícke vzťahy YMCA na Slovensku sa vlečie nekonečne pomaly. Čo vám prináša práca s mladými ľuďmi? Hlavným zmyslom môjho života je slúžiť ľuďom, ktorí ma obklopujú. YMCA mi vo vzťahu k mladých toto sprostredkúva, moje angažovanie sa v nej mi prináša pocit vnútorného naplnenia. Akých hodnôt sa v živote pridŕžate a čo pokladáte za najväčší úspech v rámci svojho pôsobenia v tomto spoločenstve? Som kresťan a verím tomu, že do dnešných dní nebol kresťanský hodnotový systém ničím prekonaný. Za svoj najväčší úspech však považujem skutočnosť, že YMCA dnes slúži viac mladým ľuďom, než to bolo predtým. Myslím si totiž, že YMCA poskytuje miesto slobody, bezpečia a súčasne miesto vnútornej profilácie, dozrievania. Je v nej možnosť rôznorodého a hlavne zmysluplného využívania voľného času a rozvíjania osobnosti. Aká je vaša životná filozofia? Mojím najväčším vzorom je osobnosť Ježiša Krista. Svoje postoje sa učím odvodzovať od toho, čo by urobil na mojom mieste on. Vaše plány v najbližšej budúcnosti? V našom meste veľmi rýchlo a nebezpečne stúpa nezamestnanosť. S ňou sa spája apatia a odovzdanosť a na druhej strane akýsi vzdor a snaha „dobehnúť" celý svet. Spoločne s priateľmi uvažujeme nad tým, že využijeme priestory, ktoré sme získali od mestského úradu a naštartujeme projekt, zameraný na rozvoj osobnosti, na schopnosť ľudí „udržať sa nad vodou" a postarať sa dôstojne o vlastnú existenciu. Sme presvedčení, že problém zaostávania nášho regiónu nie je len v ekonomickej biede, ale aj - a najmä - v devastácii duchovného sveta, ktorú sme v predchádzajúcom období zažili na vlastnej koži. jazz (14. .2. 2000)

Ž I V O T N Ý Š T Ý L Potrebujete peniaze? Mili priatelia, posielam vam trochu inovovane informacie a formulare pre dalsie kolo programu podpory vidieckych aktivit Obcania obci. Sirte prosim ludom posobiacim na vidieku, ktori vedia a chcu nieco robit aj pre ostatnych a chybaju im na to iba peniaze. Zelam vsetko dobre milan hronec (20. 1. 2000)

Životný štýl ... v našich končinách možno trochu výraznejšie trčia pomaľované múry betónových džunglí. Sprejeri sa dostali aj do pesničiek, ale aj do hlásení poriadkovej polície. Na rozdiel od pseudohitov a policajných hlásení však pomaľované múry zostávajú. Prečítajte si, ako sa na svet pozerá writer - pre všetkých anonymný mladý človek, ktorého baví túlať sa po nociach a zanechávať za sebou podpisy na múroch. jazz (11. 1. 2000)

Skateri, Bladeri, Writeri Uprostred zimy máme väčšinou starosti so šmykľavými chodníkmi a tak ani neregistrujeme, že sa okolo nás nepreháňajú chlapci na kolieskových korčuliach či skateboardoch. Životný štýl nastupujúcej generácie je pre mnohých nepochopiteľný. Žiaľ, ani "otcovia" mesta nie sú výnimkou. jazz (11. 1. 2000)

Writeri? Graffity Art je novodobé umenie, s ktorým sa môžete stretnúť zatiaľ len na mostoch, vlakoch, garážach alebo starých múroch. Pre mladých ľudí je to stále adrenalínová zábava, radi však o nej niečo prezradia. GA je umenie konca 20.storočia. Vzniklo v New Yorku a jeho getách, neskôr sa prenieslo do celého sveta. Toto umenie využíva jednoduchý princíp rozprašovačov (aerosolu). Graffity sami o sebe majú veľa spoločného s hip-hopom a rapovou scénou. Dalo by sa začať aj romantickejšie: v Bronxe sa černosi zabávali na uliciach, breakovali na dobrý hip-hop a keď sa začali nudiť, podpisovali sa sprejmi na steny budov. Najprv jednoduchým písmom, ktoré sa neskôr začalo zdokonaľovať a tak vznikli prvé taggy. Okrem štýlových podpisov - nazvaných graffity, sem patria aj faces, na Slovensku nazývané daraktory-tváre, hlavy, postavičky väčšinou komiksového charakteru. Ku graffitom patria aj JAMY, ktoré usporiadajú writeri z rôznych miest. Je to vlastne súťaž, ale v podstate nejde o to, kto vyhrá. Jeden z lučenských writerov spomína na svoje začiatky takto: O graffitoch som sa dozvedel od spolužiaka. Prvýkrát som striekal jednoduchý bombáč na kotolňu. Bolo to dosť amatérske. Prvý viacfarebný graffit som spravil vlani vo februári. Nemal som žiadne trisky, ktoré by mi boli uľahčovali prácu, mal som iba bežné, s ktorými sa zle narábalo. S dobrými nástrojmi je to tu vôbec zlé. Mesto Lučenec vyhlásilo pred dvoma rokmi súťaž pri príležitosti Dní životného prostredia. Writeri však organizované zásahy do svojej tvorby prijímajú dosť s nevôľou, preto svoju identitu odkryl iba jeden z nich. Súvisí to najmä s odmietavým prístupom verejnosti. Istá historička umenia sa o grafitách vyjadruje so silným dešpektom ako o "tých čarbaniciach". K zlému menu writerov však prispievajú aj niektorí z nich. Ozvláštniť betónový nadjazd alebo dlhý sivý múr je priam záslužná robota. Nastriekať negramotný podpis na čerstvo zrenovovanú stenu - napríklad D-nábytku - je jednoznačne vandalstvo. Keďže však medzi writermi vládne solidarita a anonymita, páchateľa takej hlúposti sa nikdy nepodarí vypátrať. Musí jednoducho stačiť, že writeri si to vybavia medzi sebou. Opäť slová writera: Nechápem ako to môže tankovať policajtov, keď na svete sú díleri a vrahovia. Mali by sa zamerať na týchto ľudí a nie na writerov, ktorí len striekajú. Nezabudnem na jednu vetu, ktorú si pamätám z ich úst: "Nám sa to chalani celkom páči, nemáme proti tomu nič, ale musíme robiť to, čo nám kážu ľudia..." A my sme čo? alf (12. 1. 2000)

Domov/Home